Nové aspekty násilia na pracoviskách v Slovenskej republike

© JUDR. Mária Ritomská, nezávislá poslankyňa OĽaNO,  a spol.

 

Správa pre poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky

Nové aspekty násilia na pracoviskách  v Slovenskej republike

Prípravný dokument pre budúce legislatívne návrhy zmien.

NÁSILIE  NA  PRACOVISKU

si  žiada  nové  legislatívne  úpravy

02. apríl 2012

Vyhlásenie:

 

Správu napísali:

OĽaNO poslankyňa NR SR:           JUDr. Mária Ritomská

OZ Práca a vzťahy:                           PhDr. Iveta Šípošová

 

Obsahom Správy nemusí byť politika Európskej únie alebo postoje jej členských štátov.

 

 

OBSAH  SPRÁVY

 

NÁSILIE  NA  PRACOVISKÁCH  V  SLOVENSKEJ  REPUBLIKE

 

Témy                                                                                                    strana

 

Úvod                                                                                         3

I           Vládny program s paralelným pokusom

o riešenie

7

II          Know how – mimovládne občianske združenie,

(ďalej len „OZ“), supluje štát pri riešení úloh                    8

III         Svedectvá obetí násilia na pracoviskách                       15

IV        Záver                                                                                         31

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

ÚVOD

Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva ľudí  a ich sloboda. Patria každému človeku bez ohľadu na rasu, rod, etnicitu, národnosť, alebo štátnosť.

 

Sú neodnímateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné. Ich trvanie je počas celého života človeka neobmedzené a nezrušiteľné.

 

Existujú a sú nezávislé od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva pri tvorbe iných zákonov, a nemôže ich zrušiť.

 

Ľudské práva nie sú len etickým a morálnym princípom, ale ich dodržiavanie a ich efektívna ochrana patrí k základnej črte každého právneho, a najmä demokratického štátu.

Z histórie

Rozhodujúci význam pre zakotvenie ľudských práv mala Deklarácia práv človeka a občana zo dňa 28. 8. 1789, prijatá francúzskym Ústavodarným zhromaždením v tom roku aj do Francúzskej ústavy.

Pre zakotvenie ľudských práv a slobôd v povojnovej Európe mala významnú úlohu Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá Valným zhromaždením Organizácie spojených národov v roku 1948. Dodnes je všeobecne platným katalógom ľudských práv, hoci nie je právne záväzným dokumentom, je všeobecne uznávaným základným pilierom medzinárodného obyčajového práva.

Pre ochranu ľudských práv v európskom priestore má rozhodujúci význam Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný pod záštitou Rady Európy v roku 1950 v Ríme.

Na pôde Organizácie spojených národov boli podpísané v roku 1966 dve medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv:

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý upravuje ľudské práva prvej generácie a

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorého predmetom sú ľudské práva druhej generácie. Obe zmluvy začali platnosť v roku 1976 a zaväzujú ratifikujúce štáty.

Európska únia + Organizácia spojených národov na celom svete v súlade                   s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, sa snažia zabezpečiť základné práva a slobody všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii.

Dnešná realita

 

Zarmucujúce a zároveň veľmi znepokojujúce pre mládež je zistenie, že po rokoch tvrdého elitného štúdia ukončeného univerzitným diplomom, nie je možné nájsť pracovisko, kde by fungovali dobré pracovné vzťahy vybudované na princípoch vzájomnej úcty, humanity, slobody a základných práv ľudí.

 

V úvode nemienim analyzovať či vôbec existovali, alebo kde sa stratili tieto princípy, ale dôrazne upozorňujem: Tieto princípy sa majú uchovať v živej a žitej podobe.

 

Našou úlohou je legislatívny reštart týchto princípov.

Mocenské postavenie zamestnávateľa je patologicky silné, a naopak, postavenie zamestnanca je patologicky nízke v hierarchii spoločnosti.

 

Bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Pripomeniem, čo je otroctvo: Zamestnávateľ má možnosť vyžadovať prácu nad čas bez honorovania; môže prepustiť otca rodiny bez udania dôvodu; môže zobrať príplatky; môže nedať odmeny; môže zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život. To stačí k definícii súčasného otrokárstva.

 

Je to súčasnosť, ktorú si mnohí poslanci nepamätajú, lebo do parlamentu prišli ako potencionálni otrokári. Iní, a medzi nich patrím aj ja, sme sem prišli ako štvaní a z otroctva vymanení občania. Prišli sme, aby sme „to“ zmenili, lebo sme „to“ sľúbili našim voličom.

Zákaz diskriminácie máme upravený judikátom Európskeho súdneho dvora C – 394/1996: Diskriminácia znamená uplatňovanie rôznych pravidiel v porovnateľných situáciách, alebo toho istého pravidla v rôznych situáciách.

 

Zákaz diskriminácie neznamená iba rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi v rovnakých situáciách, ale znamená aj uplatnenie Základných práv ľudí, aby sa s nimi zaobchádzalo vždy humánne a priliehavo, bez rozdielu či je nová situácia, alebo je štandardná situácia.

K otrokárskemu, odlišnému zaobchádzaniu, ktoré nie je v súlade s článkom 14 Európskeho dohovoru, ktoré nie je ani objektívne, nie je ospravedlniteľné a nie je ani rozumné, dochádza vždy vtedy, keď neexistuje legitímny cieľ, a neexistuje ani primeraný vzťah medzi použitým prostriedkom a sledovaným cieľom.

 

V mnohých preskúmaných prípadoch protiprávnosť úkonov nevznikla takzvaným porušením právnej povinnosti plynúcej z pracovnoprávneho vzťahu, ale vznikla a stále vzniká výkonom práva takým spôsobom, ktorý deformuje, deklinuje pôvodný výklad zákona, a sám zákon túto deklináciu nezakazuje. S týmto problémom súvisí aj priame zneužitie zákona na šikanovanie.

 

Pojmovým znakom pre takéto deformácie občiansko-právnych, resp. pracovno-sociálnych vzťahov je staro-nový pojem mobbing, alebo bossing.  Mobbing, resp. bossing ako činnosť, spôsobuje materiálnu škodu mobbovanej osobe, a pojem sám obsahuje v sebe kvalifikovaný úmysel  mobbera  smerujúceho k spôsobeniu škody mobbovanému.

 

Mobbing si žiada novú legislatívu zakotvenú ako v Trestnom zákone, tak aj v Zákonníku práce. Zákaz šikanovania je známy iba z trestnoprávnej judikatúry, ale dodnes nie je zadefinovaný v Zákonníku práce výslovne, a tam by sme mali dopĺňať tiež nové paragrafy.

Zamestnávatelia dostali moc a stále viac, a ešte viac si ju prehlbovali cez úplatných politikov až do dnešného stavu, kedy už nevedia, ako sa má s mocou vznešene zaobchádzať. Zo zamestnanca si urobili otroka, kalkulujú s ním ako s vecou, pracovným nástrojom, ktorý tvorí zisk.

 

Kalendár nám ukazuje 22 rokov po Nežnej revolúcii.

Sťažnosti zamestnancov nám ukazujú zamestnávateľov, ktorí zabudli na svoj pôvod. Na ich pracoviskách pracujú im rovnakí ľudia, ich blížni, všeobecne definované: citlivé ľudské bytosti.

Zákony zakazujú týranie zvierat, ale tyraniu ľudí ignorujú.

Ako na pracoviskách, tak aj v politike, stále viac sa prehlbuje problém otrokárstva. Túžili sme po vznešenej existencii, vznešene sme zvrhli diktatúru komunistov, ale kde je naša túžba dnes? Vidíme zotročenie človeka človekom v mene mamony a moci. Je to oveľa horšie ako v kapitalizme 19-eho storočia. Tu neplatí, že ja Tebe a Ty mne. Tu platí: Zhora dole môžeš úplne všetko, a zdola nahor nemôžeš vôbec nič!

Každý problém sa dá riešiť,

ale iba vtedy, ak ho vieme pomenovať. Problém násilia na pracoviskách dosiaľ neriešila žiadna politická moc. Aj na Slovensku potrebujeme mať odvážnych a statočných zamestnancov na pracoviskách tak, ako je to v krajinách Európskej únie, teda takých občanov, ktorí sa nebudú báť poukázať na nekalé praktiky zamestnávateľov. Nemusíme chodiť ďaleko, ak chceme vidieť  viac demokracie a viac humánnych postojov. Stačí pozrieť na juhozápad, ale pýtam sa Vás, zákonníkov Slovenska: My nie sme schopní znovu objaviť naše ľudské korene a vložiť ich do zákonov ako dôstojnú ochranu občana?

Potrebujeme účinné zákony

na ochranu najmenšieho zamestnanca proti moci zamestnávateľa. Súčasné zákony ukázali hrubé defekty. Potrebujeme nové definície zla, pomenovať rôzne formy útlaku jednotlivca od psychických foriem až po „zamestnaneckú šikanu“, a pomenovať rôzne útlaky zo strany pracovného kolektívu od emotívnych náznakov (výsmech za chrbtom) až po „fyzické strpčovanie výkonu“ („stratené“ materiály, ktoré už boli hotové).

Prináša  niekoľko odporúčaní relevantných pre Slovensko. Prináša ich ako výzvu, aby sa zaviedli bezpečné, spoľahlivé, propagované a dostupné mechanizmy pre zamestnancov. Chce priniesť nové právne mechanizmy, ktoré umožnia hlásiť zamestnávateľovi a vyšším orgánom štátnej moci všetky prípady násilia na pracoviskách; a tiež mechanizmy, ktoré zabezpečia využívanie nenásilných stratégií na pracoviskách, a nové pozitívne disciplinárne opatrenia založené na dobrách, a nie na strachu, či hrozbách, ponižovaní, či dokonca na fyzickej sile.

Odporúčania:

  1. vytvoriť programy na oslovenie celého zamestnávateľského prostredia;
  2. propagovať také aspekty, ako je nenásilné riešenie konfliktov;
  3. podporiť kampaň cieľavedomého, dobrovoľného zákazu mobbingu na všetkých pracoviskách v Slovenskej republike.

Tézy:

  1. Každý zamestnanec má právo na prácu bez násilia na pracovisku.
  2. Násilie nemožno ospravedlniť, a vôbec nie na pracovisku.
  3. Nastal čas odstrániť násilie z pracovísk, lebo realita nás k tomu vyzýva. u aj zabraňujeriešiť  olách sa orené dobré pracovné podmienky sa narúša zo strany za
  4. Prevenciu násilia v práci vybudujme teraz a budúcnosť bude bez násilia.

Výzvy:

  1. Spoločne odstráňme rôzne zastrašovania a zneužívania ustanovení Zákonníka práce, ako sú opakované násilia rôznych rozsahov, o ktorých sa obvykle mlčí.
  2. Odstráňme rôzne zneužívania moci zamestnávateľom, bossing, rôzne formy ponižovania, sabotovania, až šikanovanie, či násilné správanie sa voči zamestnancom.
  3. Odstráňme zo strany zamestnancov skupinové útoky, mobbing, ktorý nemusí nutne zahŕňať fyzickú agresiu, no napriek tomu má závažné psychické následky.

 

 Zdôrazňujeme:

Predložené údaje a záznamy poskytujú určité náznaky nového trendu. Všeobecne v Európskej únii je evidentný rozvoj v chápaní základných práv človeka, ktorý je preverený komparatívnymi štúdiami týkajúcimi sa všeobecných trendov v oblasti násilia na pracovisku.

 

 

 

I.     VLÁDNY  PROGRAM  S PARALELNÝM POKUSOM  O RIEŠENIE

Informatívny a  podkladový materiál je podobný ako v Národnom programe aktívneho starnutia, ktorý bol v roku 2011 vypracovaný na Úrade vlády Slovenskej republiky.

Predstavoval úmysel vládnej politiky aplikovať závery Európskej rady do vzťahu štátu k starším občanom, s cieľom, zlepšiť kvalitu života starnúcich občanov, zabezpečiť im ekonomickú a sociálnu istotu, ako aj nerušené a spokojné starnutie až do vysokého veku. Východiskami pre uvedený program boli konkrétne štatistické zistenia.

V priebehu posledných 50 rokov zažila Európa veľký hospodársky a sociálny pokrok. Európania žijú dlhšie než kedykoľvek predtým, v priemere o osem až deväť rokov dlhšie v porovnaní s rokom 1960. Demografický vývoj posilňuje výzvy k podobným programom. Rodí sa menej ľudí, následne menej ľudí platí do štátneho dôchodkového systému, ako aj do systému zdravotnej starostlivosti. Z uvedeného vyplynul aj tento názor:

Ak súčasné úrovne produktivity a úrovne dôchodkov majú byť zachované, pracujúci ľudia budú musieť pracovať dlhšiu dobu. Niektoré členské krajiny Európskej únie  zvýšili vek odchodu do dôchodku, napr. Francúzi odchádzajú do penzie v 59 rokoch, Američania až v 65 rokoch a Japonci dokonca až v 70 rokoch. Iné krajiny tvoria motivačné systémy, aby pracujúci dobrovoľne zostali dlhšie v zamestnaní.

Všeobecným konkrétnym návrhom platným pre všetky štáty je Dohoda Európskej rady na konkrétnom cieli – zvýšiť mieru zamestnanosti práceschopných občanov vo veku 55 až 64 rokov až  na 50% zamestnanosti a oddialiť ich odchod z trhu práce.

Európska rada podporuje perspektívu životného cyklu centrovaného na prácu, rovnako aj politiky aktívneho starnutia zahŕňajúce daňové výhody, ale aj aktívne politiky na trhu práce.

Vláda Slovenskej republiky Uznesením č. 505 /2010 schválila programové vyhlásenie na obdobie rokov 2010 – 14, kde ustanovila dôraz na dôsledné dodržiavanie základných práv a slobôd. Za optimálnych podmienok mal byť strategický materiál predložený v nadväznosti na závery (Druhej) svetovej konferencie o ľudských právach, ktorá sa konala vo Viedni v roku 1993. Jedno z odporúčaní záverečného dokumentu konferencie sa týkalo posúdenia možností vypracovania tzv. Národných akčných plánov s cieľom zdokonaliť systém vnútroštátnej ochrany a podpory ľudských práv. Žiadny ani podobný materiál Slovenská republika v roku 1993 neprijala.

V roku 2000 vláda Slovenskej republiky prijala strategický dokument pod názvom Akčný plán predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Tento priširoko poňatý dokument vznikol v kontexte Európskej a Svetovej konferencie OSN proti rasizmu, Durban 2001.

Objektívne retrospektívne hodnotenie: V tej dobe nemohol nijaký plán napĺňať potreby komplexnej, strategickej tvorby a implementácie ľudskoprávnych politík štátu, lebo chýbali jednoznačné definície, ktoré práve v tejto Správe predkladáme.

Čím neospravedlňujeme deficit zákonodarstva k uvedenej veci. Času bolo neúrekom, a podnetov bolo viac než dosť, ale všetky boli mobbované, čo znamená, akoby nejakým tajným dohovorom vo vládnom ansámbli boli úmyselne ignorované a zasúvané „pod koberec štátnej moci“. Individuálna sťažnosť „malého občana Slovenskej republiky“ adresovaná vládnemu personálu nemá nijakú šancu na pozitívne vyriešenie.

Slovenská republika je viazaná záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a noriem Európskej únie, napríklad Charty základných práv. Je povinná v rámci aktuálnych možností napĺňať odporúčania zmluvných a monitorovacích orgánov viazaných na tieto dohovory.

Objektívne a bez zaujatosti v Správe konštatujeme:

Odporúčania monitorovacích a zmluvných orgánov neboli, alebo sú nedostatočne zohľadňované pri schvaľovaní zákonov, pri nastavovaní opatrení, či politík verejných orgánov a vládnych inštitúcií.

V nasledujúcich častiach Správy sú uvedené argumenty, dôkazy a osobné svedectvá k nášmu objektívnemu konštatovaniu.

II.    KNOW HOW – MIMOVLÁDNE Občianske združenie  SUPLUJE  ŠTÁT  PRI  RIEŠENÍ ÚLOH

Na Slovensku taká obyčaj, čo nerobí štát, to musí robiť občan sám. Ako sa to stáva, načrtáva táto kapitola, a na jej konci je definované jediné Občianske združenie na Slovensku, ktoré do toho vložilo nemalé úsilie.

Jednou z prvých krajín, kde sa mobbingom zaoberali celospoločensky, hoci mimovládne, bolo vďaka Heinzovi Leymannovi, Švédsko. Nasledovali susedné krajiny Fínsko a Nórsko. Postupne sa pridali Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko a Rakúsko. V Česku bežal prieskum s takýmto zameraním až v rokoch 2001 – 2003. Na Slovensku dodnes takýto prieskum neexistuje.

Česko

 

V roku 2001 z výsledkov výskumu vyplynulo, že niektorú z foriem mobbingu pocítilo na vlastnej koži cca 16 % opýtaných, v roku 2003 to už bolo 28 %.

 

Najčastejšími prejavmi boli kritika a nedoceňovanie už vykonanej  práce, ktorá viedla až k strate sebavedomia, či ukladanie nezmyselných pracovných úloh, ale aj zosmiešňovanie a ohováranie obete v rámci pracovného kolektívu.

 

V roku 2001 takmer dve pätiny postihnutých obetí boli vystavené niektorej z foriem mobbingu najmenej raz do týždňa a častejšie takmer štvrtina postihnutých. V roku 2003 už viac ako polovica postihnutých bola obťažovaná viac ako raz týždenne (až 58 %) a mobbovanie trvajúce dlhšie ako rok uviedlo až 54 % mobbovaných v roku 2003.

 

Mobbingu sú vystavené častejšie ženy, podobne mladšia generácia do 29 rokov a osoby s nižšou úrovňou dosiahnutého vzdelania, GfK, 2006.

Švédsko

 

Prieskum mobbingu vo Švédsku konštatuje, že osobnú skúsenosť s mobbingom malo 3,5% respondentov. Na mobbing si sťažovalo až 16% žien v štúdii zdravotného stavu zamestnancov švédskych poštových služieb. Výskumy uskutočnené na švédskych tzv. mobbingových klinikách ukazujú zvýšený výskyt obetí z oblasti školstva, zdravotníctva a cirkevných organizácií. Predpokladám, u nás by bol výskum porovnateľný výsledkami.

Nemecko

 

Výskumom uskutočňovaným v Nemecku bol zistený výskyt mobbingu s väzbou na pracovnú nespokojnosť, zviazanosť so zlým sociálnym prostredím, a tiež so zlým duševným stavom zamestnancov.

 

Štatistické zistenia významne naznačujú významnú súvislosť: Čím viac sociálnej podpory nadriadení poskytli, tým spokojnejší boli zamestnanci, tým menej bolo mobbovaných obetí v zmysle ako terč slovnej agresie, či kritiky, alebo vyhrážok. Čím viac sociálnej podpory sa dávalo, tým menej bolo izolovaných obetí, a aktéri mobbingu sa tým menej vysmievali súkromnému životu spoluzamestnancov.

 

Mobbing sa v Nemecku najčastejšie prejavoval šírením klebiet, sociálnou izoláciou, slovnou agresiou, napádaním súkromného života a postojov. Nemecké súdy sa zaoberajú problematikou mobbingu, a v prípade preukázania viny zamestnávateľovi vyrubujú sankcie až do výšky 80.000, – €.

Švajčiarsko

 

Vo Švajčiarsku existuje poradenstvo pre veľké spoločnosti, a štát výrazne vyžaduje zdravé vzťahy na pracoviskách. Najčastejšími formami mobbingu bola zistená kritika pri neuvedomení si už vykonanej práce, vedúca až k strate sebavedomia. Ďalej ukladanie nekvalifikovanej práce, zadávanie nezmyselných pracovných úloh, tiež zosmiešňovanie a ohováranie obetí v rámci pracovného kolektívu. Formy fyzického násilia boli v prieskumoch zistené v minimálnom počte.

 

Častosť a trvanie. V roku 2003 takmer dve pätiny postihnutých boli vystavené niektorej z foriem mobbingu raz týždenne, takmer štvrtina častejšie, viac než polovica bola vystavená mobbingu dlhšie ako rok.

 

Rodové a iné sledované parametre. Mobbingu sú častejšie vystavované ženy, ďalej mladšie generácie do 29 rokov, a tiež osoby s nižšou úrovňou dosiahnutého vzdelania.

Európska komisia – Smernica Rady číslo 89/391 EHS  z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpeènosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci

- obsahuje opatrenia na zaistenie bezpečnosti a zdravia pracovníkov, obsahuje základné ustanovenia pre ochranu zdravia a pre bezpečnosť pri práci, a stanovuje zamestnávateľovi zodpovednosť za následky šikanovania.

Švédsko

 

Ako prvá krajina Európskej únie upravila sporné otázky okolo mobbingu už začiatkom 90-ych rokov minulého storočia. Vtedy prvýkrát legislatívne definovali psychické týranie na pracovisku.

 

Zo systematicky vykonávaných výskumov profesora Leymanna vyplynul prínos pre psychickú, praktickú a právnu stránku veci mobbingu. V roku 1987 bolo Zákonom o prostredí práce stanovené právo zamestnanca na ochranu nielen fyzického zdravia, ale aj psychického. Tieto ustanovenia dali veľké oprávnenia inšpekcii práce a zároveň ustanovili základy pre Nariadenie z 21.  apríla 1993 v záležitostiach prostriedkov proti účinkom útlaku v zamestnaní, National Board of Occupational Safety and Healt. Nariadenie vošlo do platnosti 31.  marca 1994.

 

V ňom sa okrem iného uvádzajú povinnosti zamestnávateľa. Zamestnávateľ musí organizovať prácu tak, aby zamedzil vzniku javov vedúcich k utláčaniu, musí vytvárať politiku proti vzniku takýchto javov. Ďalej zaväzuje zamestnávateľa k vyhľadávaniu prvých signálov týchto javov. Ďalej k odstraňovaniu všetkých nekalostí v podmienkach práce. Podobne stanovil zamestnávateľovi povinnosť zabezpečiť pomoc pracovníkovi – obeti utláčania a násilností na pracovisku, pomocou účinných metód.

Francúzsko

Dňa 17. januára 2002 prijal francúzsky parlament Zákon o sociálnej modernizácii. Do novely Kódexu práce boli začlenené nové predpisy stanovujúce potieranie psychického týrania ako záväzok zamestnávateľa v oblasti ochrany fyzického i psychického zdravia pracujúcich.

Anglicko

Dňa 3. decembra 2001 bol predstavený Zákon na ochranu dôstojnosti zamestnancov na pracovisku. Obsahuje definície o porušeniach práva zamestnancov na pracovisku, kedy zamestnávateľ porušuje dôstojnosť zamestnanca, konkrétne, ak zamestnanec po dobu, kedy je u neho zamestnaný, trpí urážkami a týraním, alebo konaním spôsobujúcim zamestnanému nepokoj a stres. Definovaným porušením práv zamestnanca je napríklad časté, systematické konanie charakterizované agresiou, zlosťou, zastrašovaním a klamaním, alebo častá a nespravodlivá kritika, karhanie bez dôvodenej príčiny, zmena pracovnej náplne akokoľvek poškodzujúca zamestnancov bez udania dôvodu.

 

Vážnosť problému všeobecne nazvaného mobbing

 

Z uvedených európskych príkladov vidíme charakteristické rysy mobbingu a dokážeme sledovať aj legislatívne možnosti ošetrenia. Mnohorakosť ubližujúcich prejavov pôsobiacich v dlhšom časovom úseku, najmenej pol roka, si vyžaduje zvlášť prísne podchytenie a definovanie v zárodku vzniku.

 

Prax ukazuje sociálnu závažnosť trvania mobbingu v čase a v pamäti mobbovaného, čo spôsobuje, že poškodený mobbovaný nevie, a ani sa nedokáže brániť. Pre mobbovaného človeka má mobbing veľmi ťažké psychické, somatické a ekonomické následky.

Liezel Huberová, 1995, uviedla, že mobbing vyčlení mobbovaného z kolektívu a poškodenú osobu vystaví extrémnemu sociálnemu stresu. Následky rozdeľuje do dvoch hlavných skupín

¼            psychologické následky

malé psychiatrické: depresívne príznaky, poruchy pozornosti, pochybnosti o sebe, stavy úzkosti;  veľké psychiatrické: samovražedné syndrómy;

¼            psychosomatické následky

poruchy srdcového rytmu, poruchy prekrvenia srdca, celkové poruchy krvného tlaku a krvného obehu, ťažké neurotické proíznaky ako je zvieravý pocit pri dýchaní, rôzne bolesti hlavy a chrbtice, kožné ochorenia a ochorenia zažívacieho traktu, sklony k astmatickým  záchvatom, cukrovka 2.typu, poruchy hormonálnych cyklov od funkčných porúch štítnej žľazy až po oslabenie imunity a nakoniec až k nádorovým ochoreniam, podobne aj Kratz, 2005.

Tančík, 2005, pridáva

¼            psychosociálne následky

neschopnosť nadväzovať sociálne vzťahy a väzby, uzavretosť, strach z ľudí, poruchy komunikácie, strata spolupatričnosti s okolím, agresia k okoliu;

¼            ekonomické následky

znížený pracovný výkon, zvýšená chorobnosť a vysoké náklady na liečbu.

 

Následky mobbingu sú generálne ničivé, a nie len pre obete, ale pre celú spoločnosť a tiež aj pre samotného mobbera. Mobberov strach z odhalenia a potrestania ho núti do atypických sociálnych spolkov, navyká mobbera mať patologickú radosť z cudzieho utrpenia. Všeobecne sa konštatuje, mobberi sú chorí z  moci, a vo svetovej beletrii je niekoľko takých stavov opísaných priam ako kultové príklady personifikovaného zla. U nás je takto najznámejší škótsky divadelný príklad Macbeth. Mobber sa nesústredí na výkon, na prácu, ale na to, ako niekomu ublížiť. Mobberov pracovný a súkromný čas je naplnený hľadaním možností realizácie zla.

Odolnosť proti mobbingu – je vôbec možná? Ak by bolo možné vypestovať odolnosť proti mobbingu, tak táto Správa neexistuje, a teraz nie som v parlamente, nebolo by čo riešiť. Behaviorálni psychoterapeuti by to vyriešili. Často opakované myšlienky o sebadôvere a sile sebavedomia konkrétnej osoby, či schopnosť znášať stres, alebo umenie riešiť problémy, sa javia v konfrontácii s mobbingom ako rozprávky.

 

Prax ukazuje, že ani najtvrdšie osobnosti nemajú ani najmenšie šance v boji proti mobbingu. Na tomto mieste prosím uvažujte bez akýchkoľvek postranných úmyslov: Pozrite si fotku pani Tymošenkovej pozerajúcej spoza ukrajinských väzenských mreží, a pochopíte o čom hovorím, akú silu pre mobbing treba priznať. Určite súhlasíte so mnou, že pani Tymošenková je šarmantná, bohatá, a má silnú podporu svetových politických elít. A predsa má v očiach zúfalstvo, a má aj zdravotné ťažkosti… Mobbing má svoje krajné polohy a tie ďaleko prekračujú všetky fyzické a psychické hranice jedinej osobnosti.

Isteže, dobré rodinné zázemie je akousi oporou pre mobbovaného, podobne aj priatelia, aj široké, či hlboké sociálne siete fyzické či virtuálne, všetky majú svoju pozitívnu silu, a chvíľu môžu byť tou „vodou ktorá drží nad vodou“, ale zdôrazňujeme, iba na začiatku boja s mobbingom. Po určitom, v čase trvajúcom mobbovaní, sa začne rozkladať aj rodinné zázemie, aj sociálne siete akoby opadnú z pliec postihnutého, a mobbovaný sa začne topiť v sociálnom bahne…

Osamelosť je v začiatku boja s mobbingom mimoriadne nebezpečná okolnosť a je zhubná pre mobbovaného rovnako, ako faktor rozloženého zázemia.

Dobrá ekonomická, či existenčná situácia je tiež výhodou na začiatku boja s mobbingom, a navyše umožňuje istú mieru nezávislosti. Postihnutý môže odísť s pomerne ľahkým srdcom, pomerne včas, a s čistým duševným obrazom.

Kvalifikácia, vysoká cena na trhu práce, by mohla byť tým vytúženým faktorom zvyšujúcim odolnosť proti mobbingu. Odolnosť by mohla čiastočne stúpnuť s výškou kvalifikácie a vysokou cenou „pracovníka“, ak je vybavený široko žiadanou kvalifikáciou, napr. informačný technik. Nie je ohrozený mobbingom tak, ako človek menej vybavený. Na druhej strane však musíme skonštatovať, že práve taký, široko žiadaný pracovník sa môže stať mobberom, ale takmer vôbec nebýva mobbovaný, a s odolnosťou to nemá nič spoločné, Janoušek, 2004.

Hodnotenie šancí jednotlivca proti mobbingu absentuje, akákoľvek výhoda pre mobbovaného, ktorý už je mobbovaný, neexistuje.

 

Mobbing – kde, a ako vzniká?

Takmer vždy, a zákonite vzniká na pracovisku so zlým štýlom riadenia, kde zamestnanci nepoznajú hranice svojho pracovného pôsobenia. Pracovne vnímajú sami seba ako „dievča pre všetko“, lebo úlohy nie sú jasne definované, nie je zadefinovaná osobná zodpovednosť, a nie sú obmedzené ani právomoci ostatných členov kolektívu.

 

Na pracovisku sa objavujú nejasné toky informácií, nevie sa kto – koho má v rámci povinností informovať, či od koho má byť povinne informovaný.

 

Postupne vzniká názor, že každá činnosť na pracovisku vedie vždy k problému, a niekto si „problém odskáče“…, vo vedomí rezonuje hrozba,  nikto nechce byť „niekto“.

 

Mobbing toils, mobberova sieť, je takto splietaná dlhodobo a zdanlivo náhodne, akoby bez koordinácie. Vládne v nej vyhrotená situácia s logickým výberom obetí. Všetci zúčastnení v mobbing toils vedia vopred, dopredu majú vytypované osoby, budúce obete mobbingu. Kľúč k logike v mobberovej sieti tvorí sám „big boss“ mobber, on sa cíti veľký a chce byť veľký… Jeho konkrétny kľúč majú odkopírovaný všetky „staré páky“, všetci zúčastnení zamestnanci lojálni s mobberom. Na takomto pracovisku spadne mobbing toils vždy na prvého zamestnanca od konca, čo i len nepatrne oslabeného. Rovnako „zákonitou, logickou“ obeťou sa stáva posledný „prišelec“, ako ho vnímajú „staré páky“.

Borská, 2005, uvádza, že útoku mobbingu sa dá buď čeliť protiútokom, alebo sa mu vyhnúť. Stratégia protiútoku je dočasne efektívna. Cieľom protiútoku je zabrániť deštrukcii mobbovaného. V prípade, že sa obeť necíti „dosť silná“, čo je vskutku fiktívny pojem, nemala by so do protiútoku vôbec púšťať, ale mala by včas ustúpiť, stratiť sa z dohľadu mobbera. Výhrou je odklon, odchod z takého prostredia, jednoducho včas odísť. Na druhej strane je isté, že mobberovi vzrastie sebavedomie, naberie trúfalosť a svoje správanie zopakuje. Mobberova sebareflexia je defektná, jeho túžby sú patologické, svoju manipulatívnu taktiku vníma ako „vrchol svojej moci“, a sám seba vníma ako „oprávneného konzumenta výsledkov svojich aplikovaných mocí“, obete mobbingu považuje za „oprávnene potrestané osoby…“. S takou ťažkou deviáciou sa bojovať nedá, a takáto úchylka sa nedá ani prevychovať.Legálne kroky proti mobbingu – European Foundation for the Improvment of Living and Working Condition sídliaca v Dubline, v roku 1998 vo svojich výskumoch uskutočnila Anketu o hodnotení sfér mobbingu v členských krajinách Európskej únie.

Na základe výskumu sa % výskytu mobbingu v jednotlivých štátoch ukázalo nasledovne, Kłos, 2002:

 

Veľká Británie         16,3 %

Švédsko                  10,2

Francúzsko               9,9

Írsko                         9,4

Nemecko                  7,3

Španielsko                5,5

Belgicko                    4,8

Grécko                     4,7

Taliansko                  4,2

Výskum ukázal, že mobbing nie je záležitosťou len severských štátov, kde bol prvýkrát  popísaný, ale vyskytuje sa naprieč celou populáciou bez súvislosti s národnosťou, existuje v každom európskom národe bez rozdielu či sme Švédi, Gréci, Francúzi, Fíni.

Slovensko

 

V predchádzajúcej časti I sme uviedli, že v Slovenskej republike došlo k prijatiu Programového vyhlásenia vlády na obdobie rokov 2010 – 2014, kde za dôležité sa stanovuje dôsledné dodržiavanie základných práv a slobôd. Tým, že vláda ukončila činnosť politickým fiaskom po 461 dňoch od svojho vymenovania, nedošlo k naplneniu jej programu, a my netvrdíme, že by k naplneniu došlo, keby vláda pokračovala v činnosti. Naše pochybnosti o tom vychádzajú z logiky veci:

 

Ako sa dodržiavajú základné ľudské práva a slobody u nás?

 

Slovákom je príslovečne známe, že zlo sa zakráda všade okolo nás, ale aj tak pretrváva v ľuďoch hlboko zakorenená túžba po dobrom a čestnom živote. Na čestný život je potrebná výchova k odvahe, a ešte väčšiu odvahu potrebujeme, ak chceme niečo zlé odstrániť. Stav politických elít tesne pred pádom vlády sa ukázal v hlbokej kríze, kriticky pod úroveň slušnosti, ľudovo povedané, ako nevychovanci. Vnímavý človek nečakal na riešenia prichádzajúce z „takých elít“ a tvrdo im ukázal odmietavé stanovisko. V kontexte s celospoločenskou situáciou sme mali uľahčený prieskum.

 

Statočne sme preskúmali  možnosť, ako začať našu pomoc občanom Slovenska a našli sme na Ministerstve vnútra SR zaregistrované Občianske združenie Práca a vzťahy. Počiatky OZ sú v roku 2003, kedy vznikla behaviorálna myšlienka  PhDr. Pavla Beňa, prakticky pomáhať, vzdelávať pracujúcich ľudí, ktorí síce majú prácu, ale zamestnávateľ im ju nelegálnym a až nezákonným spôsobom postupne berie, až ich  prinúti  rezignovať a odísť. Dr. Beňo si osvojil myšlienky Dr. Heinza Leymanna, ktorý má veľkú zásluhu na kultúrnom a civilizovanom postupe spoločnosti, ktorý nás naučil hodnotiť kvalitu interpersonálnych vzťahov na pracovisku. Jeho štúdiá a výsledky nás privádzajú k poznaniu, ako významne je deštruktívny, a ekonomicky nevýhodný je každý patologický vzťah v práci, kam patria aj spomínané moderné vzťahové patológie mobbing, bossing, bullying, staffing a šikana.

 

Dňa 17. novembra 2011 sme oficiálne obnovili činnosť OZ  Práca a vzťahy, registrované na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky dňa 24. 10. 2003 pod číslom VVS/1-900/90-22587 v súlade so zákonom č. 83/1990 Z. z. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, a so zákonom č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby.

 

Hlavným cieľom OZ Práca a vzťahy je ochrana a dodržiavanie ľudských práv a slobôd, a ľudskej dôstojnosti v pracovných vzťahoch na pracovisku; ďalej sú cieľmi výchova a vzdelávanie, poradenstvo a osveta v oblasti medziľudských vzťahov na pracovisku; tiež monitorovanie pracovísk, odkiaľ bolo hlásené narušenie pracovných vzťahov s poukazom na následky, najmä na poškodené zdravie zamestnancov a tiež na ekonomické ujmy; z toho vyplýva aj investigatívne publikovanie a  zverejňovanie príbehov z patologicky narušených pracovísk kde mobbing a bossing sú stabilne praktizované; cieľom je vykonávanie aj iných, súvisiacich činností.

 

Exkluzívnym poslaním OZ Práca a vzťahy na Slovensku sa stalo

¼       riešenie diskriminácií na pracoviskách v SR;

¼       súvisiaca výmena skúseností s expertmi krajín EÚ;

¼       súvisiaci cieľ informovať verejnosť;

¼       účelne navrhovať legislatívne úpravy pracovnoprávnych vzťahov do preventíbneho formátu s cieľom vylúčiť mobbing a bossing zo života pracujúcich;

¼       zbieranie argumentov pre zahájenie štatistického prieskumu mobbingu.

Pre mohutný ohlas nášho prieskumu, sme sa rozhodli zaradiť do našej Správy kapitolu III, nasledujúcu, kde uvádzame niektoré konkrétne kauzy mobbingu na Slovensku, tak, ako nám ich poškodení občania poslali. Dovolili sme si drobné jazykové opravy v texte bez narušenia obsahu a významu.

 

III.  SVEDECTVÁ  OBETí  NÁSILIA  NA PRACOVISKáCH

Poznámka: Zvýraznený text vo svedectvách opisuje typické znaky mobbingu, alebo bossingu, násilia na pracovisku. Všetci ďalej spomenutí svedkovia, alebo obete mobbingu súhlasia so zverejnením ich príbehu tak, ako nám ho poslali.

Svedectvo – pani Heleny

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Od 1. marca 1993 pracujem na obecnom úrade. Čestne vyhlasujem, že nikdy a s nikým som nemala také problémy, ako prežívam  na terajšom pracovisku.

Na Obecný úrad som nastúpila ešte za bývalého starostu, s ktorým som dobre vychádzala. Moje utrpenie sa začalo po nástupe nového starostu. Najprv to boli napomenutia: „zhasni svetlo“, „zatvor okno, keď ideš na obed“, sledoval môj príchod do práce, ďalej sledoval môj návrat z obeda, a podobne, načúval, ako vybavujem občanov, a radil mi, aby som im povedala jednu, dve vety a nech si dajú odchod. Pri vybavovaní pozemkovej agendy, ktorú mi z pracovnej náplne zrušil, mi hovoril, že sa hrám na notárku, a pritom mi sám prideľoval pracovné úlohy z tejto agendy.

Môžem povedať, ja som skoro sama spracovávala Register obnovy evidencie pozemkov, na čo štát vyčlenil nemalé peniaze. Bola to práca naviac a po skončení tejto náročnej a „mravčej“ práce mi povedal, že nedostanem odmenu, lebo som to robila zle. Ale jeho dôvod bol v tom, že  občanom som im žiadostiam vyhovela, a tak si mnohí vysporiadali pozemky. Odmenu za túto prácu som dostala v podobe podania trestného oznámenia, lebo údajne som mala sfalšovať podpisy a starosta už pred zahájením vyšetrovania dobehol za mojím manželom a kričal, že pôjdem na 5 rokov do basy alebo dostanem podmienečný trest na 2 roky. Samozrejme, toto obvinenie sa nepotvrdilo.

Potom mi začal meniť pracovnú náplň tak, ako on chcel, dával mi prácu, ktorú som v pracovnej náplni nemala. Neskôr prišiel s tým,  že neviem robotu robiť, že všetko robím zle, ale agenda pribúdala, vlastne, čo prišlo nové, dal mne. Zvolával pracovné porady a to tak, že sa mi rozleteli dvere a kričal: „poď sem, máme poradu“.

Ale ani jedenkrát to nebola pracovná porada, pretože sa nikdy neopýtal, či mám problém, na čom pracujem, boli to len obvinenia, útoky, pridávanie nezmyselných úloh s krátkosťou času na ich splnenie, vysmievanie sa z mojej rodiny, urážanie mojich dávno zosnulých rodičov, že ma nenaučili pravde a on ma prevychová, dokonca prehlásil, že je otázka času kedy pôjdem do blázinca alebo ma šľak trafí.

Stalo sa aj to, že hodil stoličku, skoro do mňa, a vždy volal kolegyne ako svedkov, lebo ja klamem, zavádzam, hovorím v hádankách, všetko dobré mením na zlé, zvonku som anjel, ale vnútri zloduch. Na zasadnutí Obecného zastupiteľstva rozoberal moje súkromie, kto k nám chodí, s akým človekom sa priatelím, ako jeho stará matka kvôli mne ochorela, ako som chodila po obci a špinila ho atď.

Od roku 2006 mi vyčítal, že robím zle a neovládam agendu daň z nehnuteľnosti, ktorú vykonávam od nástupu na úrad. Začal s tým, aby som si spravila akreditovaný kurz na dane a dal mi termín do 16. 12. 2006, potom pokračoval v tom, že začal kontrolovať podnikateľské subjekty a prišiel na to, že napr. nemajú v daňových priznaniach výmery za stavby a za pozemky, takže z nuly je vypočítaná daň? Neustále žiadal písomné vyjadrenia, teda ja som sa stále vracala späť a nemohla som normálne pokračovať v práci.

Po oslovení školiacich stredísk a agentúr žiadna kurz v tom termíne nerobila, a tak som za to bola potrestaná tak, že mi zobral osobné hodnotenie a nechal mi 100,- Sk. Každoročne sa zúčastňujem školení, pýtala som sa daňovníčok z iných obcí, miest aj jednej pani doktorky z Daňového riaditeľstva o kurze, zhodli sa na tom, nie je povinnosťou zamestnanca ho mať a toto mi odpovedali aj z MPSVaR SR, ale môj nadriadený ma naďalej trestal.

Raz mi dal osobné hodnotenie , druhýkrát  nie. Mne odmeny nedával, iným dával.  Postupne stupňoval psychický tlak voči mne, odobral mi od úradu kľúče, lebo má podozrenie že mu miznú doklady a chodím tam po pracovnej dobe, nesmela som už preberať poštu, premiestnil ma do malej kancelárie, informácie sa mi dostávali minimálne, začala izolácia, po rokoch som nesmela písať obecnú kroniku, skrátka všetko mu vadilo, keď som sa s niekým zasmiala, niekto si ma všimol pozdravil a najviac mu prekážalo, ak som dostala pochvalu a môžem povedať, že sa mi ich dostávalo dosť, ďakujem všetkým.

Po uznaní od občanov nastávali tresty od nadriadeného. Párkrát som mala udelenú pochvalu v regionálnom týždenníku a to bol veľký prehrešok.

Bola som obvinená zo sprenevery finančných prostriedkov. Od roku 1997 som vyberala okrem iných aj cintorínske poplatky a platby za vybudovanie betónových rámov       na cintoríne, podotýkam že správne poplatky mám v pracovnej náplni od roku 2003, a on si zmyslel, že peniaze som zrejme neodvádzala do pokladne a tak dal roky 1997 až 2010 skontrolovať. Raz sa nenašla platba toho, potom iného, potom sa našla, až zostali ôsmi, čo nemajú rámy uhradené, resp. kde sú peniaze… hoci ja som zistila, že niektorí z nich si rámy vybudovali svojpomocne a spis z novembra roku 1997, ktorý kontrolórka dala do zápisu, že nenašla, tak som našla ja a bola som unesená pohľadom na rozhádzaný archív, a práve tento spis bol úplne bokom pohodený a v ňom som našla uhradené platby od ďalších občanov a nadriadený ma obvinil, že nemám právo ísť do archívu.

Takých zážitkov mám nesmierne veľa, spomeniem príhodu z roku 2008, keď nadriadený zaútočil až mu nachystám daňové subjekty, odovzdala som mu ich niekoľkokrát, bolo to na obed, a do 14-ej hod. to chcel, nepočúval že to nestihnem, kričal, dupal, vyhrážal sa, tresol dverami a odišiel. Dostala som silný záchvat, odviezli ma z práce a z toho som bola PN tri mesiace a vlastne vtedy zistili, že moje problémy sú psychosomatického pôvodu, a po prvýkrát som navštívila psychiatrickú ambulanciu. Šikana, bossing  poznačili moje zdravie, po rozbúšení srdca, ktorého tep bol 200 úderov za minútu, ma lekár upozornil vyhýbať sa  psychickým stresom, a tých som roky prežívala mierou vrchovatou.

Po komunálnych voľbách v roku 2010 útoky tak zintenzívnil, že som už nevládala, bola som na kolaps a odvtedy som práceneschopná. Od 1. júla 2010 som sa dala vypísať, bolo mi celkom dobre, ale hneď ráno začal útok, že tam nemám čo robiť, to už nie je moja kancelária, nie som spoľahlivá a nech si dám výpoveď. Počas práceneschopnosti mi napísal list, že mi dá výpoveď za účasti médií nech sa verejnosť dozvie pravdu.

Rany, ktoré dokáže zasadzovať človek človeku sú strašné, bez štipky svedomia, bez najmenšej výčitky dokáže vyhodiť človeka na ulicu, neberie ho ako bytosť, ktorá má svoj život, cítenie, osobné problémy, nevadí mu že vstúpi do života iného, narúša jeho osobný  a rodinný život, ničí mu zdravie, okráda ho o nemalé peniaze, robí rozbroje v rodine, v kolektíve a to za prácu odvádzanú podľa najlepšieho vedomia a svedomia k spokojnosti občanov. Mám odpracovaných viac ako tridsať rokov, prešla som všeličím, vždy som si všetko vydrela a teraz keď môžem pracovať, nadriadený mi to nedovolí.

Tiež som skúšala hľadať pomoc oslovovaním rôznych organizácií, inštitúcií, ministerstiev, verejného ochrancu ľudských práv, Inšpektorátu práce, Konfederáciu odborových zväzov, právnikov. A výsledok? Viacerí ma odporúčali na súd, mediácia v tomto prípade je absolútne zbytočná.  Aká sme to spoločnosť? Agresori týrajú obete, tie následkom ich komplexov, možno sebaukájania, sú viac práceneschopné, veľa ľudí sa stáva invalidmi a nikomu to nevadí, že sa vyplácajú dávky, dôchodky mnohým, ktorí takto dopadli za svoju poctivosť, zodpovednosť, usilovnosť, lebo šikanovaní sú väčšinou takíto pracovníci.

Záverom dodávam, že aj keď mi ostali trvalé následky, neželám môjmu agresorovi nič zlé. A verím, že sa situácia v tejto krajine zmení k lepšiemu. Ďakujem Bohu, že ma drží nad vodou, a tiež ďakujem mojím priateľom, rodine, dobrodincom za povzbudzovanie a psychickú podporu.

Svedectvo – pani Márie

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Po troch rokoch môjho pôsobenia na nezávislom štátnom úrade ma preradili na iný odbor. Moja nová vedúca sa v úvodnom rozhovore informovala o mojich doterajších pracovných skúsenostiach. Povedala som jej o svojich troch rokoch na úrade a zhodli sme sa že mám veľmi dobrú odbornú prax. Bol to, aspoň sa tak zdalo, príjemný vstupný rozhovor. Odchádzala som z jej kancelárie s dobrým pocitom.

Už po prvých pridelených úlohách sa moje dojmy z príjemného vstupného pohovoru začali meniť. Vedúca dávala moje úlohy kontrolovať celému kolektívu zamestnancov. Spočiatku som to považovala za akýsi „folklór“ a nevenovala som tomu pozornosť… Keď vedúca začala zvolávať porady s hlavnou témou „ja“ a kontrola mojich úloh, čo zase robil celý kolektív, začala som mať veľmi nepríjemné pocity okolo žalúdka. Každý sa mal vyjadriť, ako som úlohu zvládla. Kolegom nebolo viac treba. Považovali to za prejav svojej úspešnosti, ba chceli vyznieť v lepšom svetle pred vedúcou, tak každý začal vypracovanie mojej úlohy hodnotiť veľmi kriticky. Pripadalo mi to, akoby každý bol najmúdrejší a snažil sa vytvoriť dojem, že bez neho by sa úloha nedala zvládnuť.

Rozhodla som sa pre boj, a najprv len posťažovať sa. Na osobnom úrade som nepochodila. Poučená a obrnená skúsenosťou som nadobudla dojem, že sa treba lepšie prizrieť na viaceré pracoviská v súčasnosti, čo sa deje inde. Poučiť sa a ak by sa dalo, tak aj pomôcť prípadným obetiam. Postupne som žiadala o pomoc rôzne inštitúcie, ktoré majú v kompetencii diskrimináciu a ochranu ľudských práv na Slovensku, boli to:

  1. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva;
  2. Verejný ochranca práv;
  3. Právna expertka na diskrimináciu;
  4. Kancelária podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny na Úrade vlády Slovenskej republiky;
  5. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí;
  6. Charta 77;
  7. Pani europoslankyňa Anna Záborská, predsedníčku výboru pre práva žien a rodovú rovnosť;
  8. Konzultácie na Právnickej fakulte UK;
  9. A nakoniec, hľadala som si iné zamestnanie,

¼     Zúčastnila som sa výberového konania do štátnej služby, ale tu už bol dopredu vybraný a prijatý štátny zamestnanec v dočasnej štátnej službe;

¼     Regulované subjekty mi poďakovali a ospravedlnili sa, že mi nemôžu poskytnúť môj osobnostný a profesionálny rast.

¼     Môžem konštatovať, že posledných 22 rokov prinieslo na Slovensko veľa úradov ktoré pracujú s ľudskými právami, ale  nemajú žiadnu kompetenciu na ochranu mobbovaných, a už vôbec nedokážu vychovávať, či postihovať mobberov.

Ak mi niektorá inštitúcia odpovedala, tak len odcitujem, že „dajte to na súd“, čo v aktuálnej dobe nie je reálne. Mobbing, bossing sa nedá relevantne právne podchytiť. Ani sústavné útoky zo strany mojej vedúcej a ani útoky kolegov. Preto som sa rozhodla osloviť aj európskeho ombudsmana a jeho rada je: Tento problém na Slovensku treba riešiť. Dostala som úlohu vyvolať verejnú diskusiu, aby viac ľudí vedelo, že psychický teror na pracovisku existuje, a stále viac sa šíri. Mobbing sa môže chápať aj ako likvidáciu schopných ľudí zo strany zlého manažmentu. Na Slovensku je veľmi potrebná právna úprava tohto špecifického spôsobu „manipulácie“ človeka druhým človekom, či už v práci alebo v súkromnom živote.

Mám skúsenosť s mobbingom v skupine ľudí, kde sa agresor javil ako celkom normálny človek, v skupine sa zdal byť obľúbený. Ako slušná a pracovitá osoba som nemala šancu, keď sa zamestnávateľ rozhodol, že moja osoba je nežiaduca a nepotrebná. Zvýšil nezamestnanosť a tiež práceneschopnosť. Nikto neskúmal príčiny a už vôbec sa neviedla žiadna štatistika.

Oslovila som aj poslancov minulej NR SR, podala som riešenie návrhom legislatívnej úpravy mobbingu a bossingu vkladom do Trestného zákona, a tiež do Zákonníka práce, navrhovala som kvalifikovať zdravotné následky ako „pracovný úraz“ spôsobený zamestnávateľom, nakoľko výskyt fenoménu  aj s následkami sa mi zdal príliš častý….

Po dlhej investigatívnej ceste som konečne našla pomoc v Česku, kde existuje OZ Práce a vztahy, ktorého hlavným cieľom je monitorovanie, publikovanie a šírenie osvety prípadov mobbingu, bossingu, šikanovania na pracovisku. Predseda českého OZ mi odporučil, aby som svoj príbeh zverejnila na internete. Hodnotila som svoju situáciu na nezávislom štátnom úrade, kde som sa stala osobou nežiaducou, kde sústavný psychický teror na pracovisku prešiel do útoku s vyhrážaním, že ak neodídem, tak budem dostávať nesplnené služobné úlohy. Rozhodla som sa a zverejnila svoj príbeh ako bojovníčka za ľudské práva na internete. Chcela som nabrať silu tým, že rozdám odvahu ďalším psychicky týraným osobám na pracovisku. Hľadala som ďalšie riešenia, ako pomáhať obetiam mobbingu.

Moja situácia v štátnej správe sa nemenila. Naopak stále viac sa zo štátnych úradníkov stávali ľudia, ktorí si z úradu rozhojňovali mamonu. A správali sa, akoby úrad vlastnili: „Je to moje a kto sa mi tu nepáči, ten tu nebude.“ Ako štátna zamestnankyňa v stálej štátnej službe, ktorú vykonávam štrnásť rokov, som sa stretla s prejavmi chorých vzťahov na pracovisku. A zistila som, iba málo ľudí nájde odvahu tieto problémy pomenovať, a málo z nich sa snaží riešiť tieto problémy. Nemôžeme stále iba mlčať a nič neriešiť…

Svedectvo – pána Juraja

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Vyučil som sa za sklenára a hneď po vojenčine som nastúpil do práce. Bol tam vedúci, jeden starší zamestnanec, a ja. Toho staršieho zamestnanca som si časom všímal, ako klame vedúceho, napríklad v jeho neprítomnosti mu zo zásuvky bral peniaze a neskôr začal útočiť aj proti mne. Ja som si vždy robil robotu a do debatovania sa mi nechcelo. No, ale spomínaný zamestnanec nedal pokoj ani mne, mal pripomienky, požadoval prácu navyše a na druhej strane nikdy nezabudol na kritiku.

Nechcem mu vstupovať do svedomia, ale navonok bol, aj je, veľmi zbožný. Po odchode starého vedúceho do dôchodku začal šéfovať on, a keď chcel ísť do kostola, zobral z police knižku a šlo sa na omšu, totiž nikdy ma v dielni nenechal samého. Avšak dobu strávenú na omši som musel nadrábať.

Keď bola v piatok na obed hrachová polievka s párkom, začal mi z nej párky vyberať, že to nesmiem jesť, akože piatočný pôst.. . Po čase tam prišiel pracovať jeho syn, a bolo ešte horšie. Chodil som absolútne vyčerpaný, nervózny a priznám, že keď mi bolo najhoršie dal som si pohárik, to sa nepáčilo manželke, tak som odtiaľ odišiel. Zamestnal som sa u iného zamestnávateľa, to už sa začalo podnikať, boli sme traja, kúpilo sa auto, priestory poskytol zamestnávateľ, samozrejme sme si museli vybaviť živnosti, aj keď sme úver splácali spoločne. Zistili sme, ako nás zamestnávateľ oklamal, no v práci som pokračoval, mal som už rodinu.

Zákazníkov bolo dosť, ja som vymýšľal ako ich ešte prilákať. Zohnal som od zubného lekára nepotrebnú vŕtačku a robil som ornamenty na sklo, zrkadlá, jednoducho, aby bola nejaká zmena. Ale aj tento zamestnávateľ začal časom útočiť, stále bol nespokojný, tiež som od neho odišiel k inému známemu, aj tu sme boli traja zamestnaní. Samozrejme sme museli mať živnosti. V začiatkoch to šlo celkom dobre a keď sa darilo, peňazí pribúdalo, šéf začal byť protivnejší a nakoniec prišiel do dielne jeho syn, ktorý mal byť zamestnanec, ale nerobil nič. Sedel v dielni, pozeral ako robíme, fajčil a len občas povedal: „Robiť, robiť.“ Doslova som drel, niekedy som si necítil chrbát, bol som nervózny, šli na mňa aj myšlienky, že ho tresnem tým sklom, bolo to strašné vypätie. V zimnom období šéf prešiel po schodíku nohou a poznamenal: „Porozhŕňať!“ Keďže kolega bol čiastočne invalidný, mal chromú nohu, aj táto práca ostávala na mne a syn vedúceho si prišiel tak, ako vstal. Zažil som si tu hádam najhoršie obdobie, neviem či tak pôsobím, či som bol mäkký, ale čím som sa viac snažil, tým bolo horšie. Spomeniem, že vedúci z prvého zamestnania aj so synom boli za mnou nech sa vrátim. Mal som dva týždne pred 50-tkou, večer som pocítil bolesti, slabosť, šiel som spať, že ráno pôjdem do práce, ale stav sa nezlepšoval a na manželkine naliehanie sme šli k lekárke, ktorá ihneď volala záchranku, bol to infarkt. Z okresnej nemocnice ma previezli do Banskej Bystrice. Po návrate domov spomínaný vedúci zavolal, kedy prídem do práce, a to sa opakoval niekoľkokrát. Po roku sa mi infarkt zopakoval, zákrok mi opäť robili v Banskej Bystrici, až som napokon zostal ako 52 ročný invalidný dôchodca s minimálnym príjmomDostal som aj cukrovku, chodím na psychiatriu pretože roky šikany, zdravotné problémy a to, že som „vďaka“ takým ľuďom takto skončil, zanechali stopy na mojej  psychike.

Všetci spomínaní zamestnávatelia zarábajú ďalej bez výčitky svedomia, nikoho to nezaujíma, ako ľudia trpia.

Svedectvo – pani Denisy

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Pracovala som 32 rokov na Poľnohospodárskom družstve, PD, ako odborný ekonóm, účtovník, a posledný rok ako hlavný ekonóm. Vypichujem posledný rok, nakoľko tu sa začal môj problém. Okrem toho som bola zvolená členskou schôdzou do orgánu, za predsedu kontrolnej komisie. Posledný rok som pracovala za hlavného ekonóma, hoci môj nadriadený mi plat nedal, ale zodpovednosť áno.

To nič, ale okrem toho som bola donútená robiť prácu, ktorá nebola v súlade so zákonom – štátne dotácie.

Náš konateľ – predseda družstva a ešte jeden štatutár si založili na pôde PD svoju s.r.o. – bez súhlasu našich zamestnancov. O tom, čo im hrozí, keď začnú podnikať hovoria naše stanovy, ktoré zasielam v prílohe. Ja ako predseda kontrolnej komisie som na predstavenstve upozornila spoločne s ďalšou štatutárkou, že založenie s.r.o. je protiprávne. Konateľ klamal, snažil sa nám v liste vysvetliť, že je to v súlade so zákonom, a podvádzal – prikázal nám uhradiť druhý krát stroj, ktorý už bol raz uhradený formou leasingu, ešte vyššej ceny ako pred štyrmi rokmi, a my sme žiadali dotácie z tej vyššej ceny, hoci sme sa dočítali, že na tento stroj si nemôžeme nárokovať dotácie. On napísal list, v ktorom pekne rozpisuje, prečo založil s.r.o., aby peniaze za už zaplatený stroj tam prišli, a zistili sme, že skutočne im aj prišli na účet s.r.o., ale do družstva ich nedali. Po upozornení z našej strany, začala šikana voči mojej osobe, až to vyvrcholilo tým, že dňa 31.8.2011 mi konateľ oznámil, že so mnou rozväzuje pracovný pomer, toto rozhodnutie som nezvládla a bola som odvezená hneď k lekárovi a od toho dňa 31.8.2011 som bola práceneschopná. Neviem, či mohol so mnou rozviazať pracovný pomer, nakoľko som bola najvyšším orgánom zvolená ako predseda revíznej komisie.  Rozviazal pracovný pomer so mnou napriek tomu, že pár mesiacov predtým som mala od neho písomnú pochvalu, ale po nesúhlase s tým čo zamýšľali so štátnymi dotáciami, všetko obrátil proti mne. Vyhrážok bolo toľko, že som sa psychicky zrútila a v obave z toho, že prídem do práce a hneď mi dá porušenie pracovnej disciplíny som mu podpísala výpoveď dohodou s tým, že mi vyplatí odstupné vo výške trojmesačného platu, ktorý mi patrí v najbližšom výplatnom termíne, t.j. dňa 14. 1. 2012.

Svedectvo – pani Oľgy

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Pani JUDr. Ritomská, veľmi Vás podporujem, a som veľmi rada, že sa taká osobnosť  našla, ktorá chce bojovať za pravdu a spravodlivosť na pracovisku, a v celej spoločnosti. Aj ja som sa stala obeťou a teraz sa už tretí rok sa súdim so zamestnávateľom o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nemôžem sa dovolať pravdy ani na súde, je to otrasné, ako pracujú súdy. Samá korupcia a klientelizmus. Ak budem niekedy úspešná na súde, zvažujem podať žalobu pre poníženie, spoločenskú ujmu, poškodenie zdravia. Len nepoznám zákony, či je to vôbec ošetrené             v dnešnej legislatíve. Robím vo verejnej správe.

Svedectvo – pani Evy Dobrý deň p. Ritomská. Od zverejnenia blogov kandidátov hnutia OĽaNO veľmi pozorne sledujem práve tie Vaše, s hlbokou znalosťou odrážajú súčasnú situáciu na Slovenku, ako i tú moju aktuálnu. Smiem sa na Vás obrátiť s mojím pracovným príbehom a požiadať Vás o Vaše stanovisko, či právnu radu? 

Svedectvo – pani Zuzany

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Príjemný deň. Až dnes som sa dozvedela o Vašom združení, a pri čítaní príspevkov som zistila, že som i ja som obeť mobbingu. Tiež už piaty rok som denne šikanovaná zo strany nadriadenej, v štátnej správe, a to takým spôsobom, že idem ráno do práce a neviem akú prácu budem vykonávať. Sústavne musím celodenne vykonávať inú prácu, nie takú akú mám v pracovnej náplni a pracovnej zmluve. Keď som sa ozvala, dostala som porušenie pracovnej disciplíny a možnosť dať výpoveď. Samozrejme, že takú prácu zvládam len ako sa vraví z posledných síl. A to mám aj hmotnú zodpovednosť za finančné prostriedky. Žiaľ, v tejto dobe sa nedovoláte pravdy, a samozrejme ostatné kolegyne sú na strane nadriadenej, lebo by tú prácu museli vykonávať ony.

No a naposledy umelo vyvolala konflikt sama nadriadená, povedala mi, že ma majú všetci plné zuby, samozrejme za prítomnosti ostatných kolegýň a ešte mi povedala aj meno zamestnankyne, ktorá sa vraj na mňa sťažuje. Pritom s tou zamestnankyňou neprichádzam do styku, nakoľko sa jedná o domovníčku a kuričku. Kolegyne so mnou komunikujú len cez zuby, ale nadriadená dosiahla, čo chcela. Zvažujem výpoveď.

 

Svedectvo – pani Kataríny

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Úprimne Vám ďakujem za prejavený záujem o môj pracovný príbeh, no najmä za Vašu snahu tieto veci riešiť právnymi úpravami a zmenou zákonov. Naozaj som nepostrehla, aby sa niekto touto tak rozšírenou problematikou zaoberal a navrhoval v parlamente jej riešenia. Skôr opak je pravdou, že sa aj prostredníctvom zmien v Zákonníku práce posilňuje postavenie zamestnávateľov a oslabuje postavenie zamestnancov.

Svedectvo – pani Vlasty

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. S veľkým záujmom si pravidelne čítam Váš blog a mám krásny pocit, že tému mobbingu a bossingu konečne niekto Vážne a úprimne chce riešiť. Napriek tomu som mierne zneistela, keď som do schránky dostala občiansku kandidátku hnutia OĽaNO a tam som Vás nenašla. No na internetovej stránke OĽaNO v zozname kandidátov ešte stále figurujete. Som totiž rozhodnutá Vás krúžkovať a teraz netuším, či ešte na kandidátke ste, len na Vás zabudli.

Svedectvo – pani Štefánie

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Chcem Vám poďakovať za Váš záujem o môj pracovný príbeh. Už len týmto Vaším postojom ste mi dodali veľkú silu a energiu k ďalším aktivitám, kde a s kým ešte môj problém riešiť, momentálne mi s tým pomáha Váš kolega z kandidátky JUDr. Marek Kažimír, písala som aj právničke na OZ zdravotníctva a sociálnych služieb do Bratislavy, chystám sa písať primátorovi Košíc – nakoľko presun mojej pracovnej pozície z magistrátu do mestského podniku spôsobil všetky moje problémy a možno oslovím aj JUDr. Fica, keď príde v rámci predvolebnej kampane do Košíc na stretnutie s odborármi, čo spôsobujú jeho politickí nominanti vo vedení mestských podnikov, keď nie sú znalí veci, ale sú schopní porušovať zákony, Zákonník práce aj Kolektívnu zmluvu.

Na každej úrovni treba trošičku ináč zoštylizovať informácie, preto je to dosť časovo náročné a preto v túto chvíľu Vám len opäť zo srdca poďakujem za Váš záujem, ktorý mi dodal silu pokračovať. Ak sa mi v najbližšom čase nepodarí týmito cestičkami nič vyriešiť, určite Vám milá pani JUDr. Ritomská ešte napíšem.

Ešte raz úprimne ďakujem, lebo psychicky i fyzicky utrápenému človeku pod vplyvom mobbingu a bossingu, je prejavený záujem a vystretá ruka k pomoci, ozajstnou záchranou minimálne zdravia, ak nie aj života.

Svedectvo – pani Daniely

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Volám sa D., mám 46 rokov a bývam v Ž. Som učiteľka a od r. 2004 som učila na súkromnej strednej škole. Vo štvrtok t. j. pozajtra so mnou zamestnávateľ ukončí pracovný pomer tzv. dohodou, t.j. odídem z vymysleného (!!!) dôvodu a mala by som dostať aj odstupné.

Dnes som mala šťastie a našla som Vaše OZ a tak by som Vás chcela poprosiť o pomoc resp. radu. Som obeťou mobbingu a mám vážne zdravotné problémy viažuce sa k utrpeniu, ktoré som prežila a prežívam denne.

Prvé útoky na mňa začali v júni 2009 a stupňovali sa až do mája 2011 kedy som sa úplne zložila a premýšľala som nad samovraždou… Zostala som  práceneschopná 7 mesiacov až do januára 2012. Potom som si musela čerpať dovolenku pretože jednak som nemala čo učiť a jednak by som to ani nedokázala. Nevládala som vstúpiť do budovy školy a po rozhovore s riaditeľom som bola vo veľmi zlom stave. Nedokážem sa postaviť pred žiakov ani pred kolegov. Keď ich náhodou niekde stretnem začnem sa chvieť a ledva zadržím slzy. Utekám preč. Som doma, s problémami idem von. Mám strach, že ich stretnem, že sa mi oživia spomienky na bolesť, ktorú som v škole prežívala.

Cítim otrasnú nespravodlivosť a tá ma prenasleduje denne pretože osoby, ktoré mi utrpenia spôsobovali ďalej na škole fungujú a robia zle ďalším…aj študentom, a tiež preto, že sa cítim úplne zrazená k zemi, bez práce ktorú som milovala, bez príjmu hoci som sama s dcérkou a bez sily.

Vo štvrtok musím ísť do zamestnania kvôli ukončeniu pracovnej zmluvy, a ja neviem, ako to zvládnem, a či je dobré, že som na to pristúpila.

Svedectvo – pána Miloslava

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Keď som pracoval na ministerstve, či miestnom úrade, zažil som niečo násilie na pracovisku, kde ma chceli prinútiť skončiť pracovný pomer z mojej strany, jednoducho bolo to na porazenie. Teraz som živnostník, stavebný dozor, v dnešnom krízovom období  skoro bez zákazky.

Svedectvo – pána Juraja

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva. Ja sám som sa s niečím podobným stretol, a viem, že to nie je nič príjemné. Ale môj jasný a rázny postoj k danej osobe celú situáciu vyriešil. Problém tyranov na miestach vedúcich pracovníkov nie je podľa mňa v nich. Tí sa len boja ďalšej konkurencie. Problém je v majiteľoch firiem a podnikov, že na takéto miesta prijímajú nekompetentných ľudí, ktorí nedokážu viesť kolektív. Dobrý a kvalitný manažér by mal byť nie len odborník v odbore, ale aj dobrý psychológ, aby dokázal kolektív vyburcovať k lepším výkonom.

Svedectvo – pani Želky

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Ja som naposledy žiadala o pridelenie práce ešte v novembri 2011, nežiadala som o prideľovanie práce počas výpovednej lehoty, mám žiadať  aj teraz počas výpovednej lehoty?

Ešte prosím Vás sa chcem opýtať na to voľno na hľadanie práce, že či ak pôjdem na toto voľno, či tým nestratím nárok na podanie na súd a či toto voľno je s platením mzdy

Svedectvo – pani Kataríny

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva.

1. Na úrade práce som sa zaevidovala po ukončení mojej práceneschopnosti                 k 30. 9. 2011,  PS som bola od 1. 10. do 4. 10. akeďže 1. a2. bola sobota a nedeľa,                  v pondelok 3. 10. 2011 som sa zaevidovala na UP s tou neplatnou výpoveďou. Právnik vyzval zamestnávateľa, že výpoveď je neplatná a zamestnávateľ mi to doručil dňa 12. 10. 2011,  že zamestnávateľ ma vyzýva, že výpoveď je neplatná a po ukončení práceneschopnosti mám nastúpiť do zamestnania.

Ja som, ale už ako práceneschopná oznámila úradu práce a potom aj tento list som dala na úrad práce, že mi zamestnanie trvá.

2. Dohodu o ukončení prac. pomeru som uzatvorila počas práceneschopnosti               k 31. 12. 2011 aj som stále práceneschopná, lebo mi za spomínaný deň 03. 10. 2011 dal absenciu s tým, že ak ešte poruším niečo,… budem mať výstup za porušenie pracovnej  disciplíny. Veľmi som sa toho bála, lebo on by mi to bol urobil, preto som pristúpila k tejto dohode s tým, že mi vyplatí odstupné, ako keby mi dal on výpoveď, trojmesačné odstupné mi už vyplatil.

Po ukončení práceneschopnosti sa pôjdem zaevidovať na úrad práce a pol roka budem mať podporu, dobre to chápem?

Prosím Vás, z titulu kontrolnej komisie, čo je aj v Zákonníku práce, si myslím, že on mi nemohol dať výpoveď, prosím, môžete mi to zistiť?

Svedectvo – pána Jozefa

Dávam súhlas na zverejnenie môjho svedectva.

Na osobnom úrade ma privíta kolegyňa a povie „Sadnite si.“

Podávam jej moje ukončenie práceneschopnosti a ona mi úradne vysvetľuje, že mám ešte jeden deň dovolenky a kedy si ho chcem vybrať.

Ja nechápem, „Mám predsa pracovné voľno.“

„Áno, ale neplatené, tak si môžete vybrať, kedy chcete deň dovolenky.“

„Zajtra“, odpovedám. Chystám sa odísť, ešte vždy nechápem.

„Počkajte, ešte mi toto podpíšte, máte výpoveď, vaše miesto sa ruší…“

Bum, je to ako blesk z jasného neba. „Takto sa dávajú výpovede štátnym úradníkom“, prebleslo mi mysľou. Pýtam sa „A kto o tom rozhodol?“

„Pán predseda úradu.“

„Tak toto Vám nepodpíšem.“ – vravím.

„Pôjdeme na právne a tam to podpíšete.“

„Vari je to vyhrážanie? Viete, ako máte postupovať. Tak postupujte.“ – odchádzam z kancelárie osobného úradu. Dole ma už čaká vrátnik a sleduje každý môj krok, či opúšťam budovu nezávislého štátneho úradu…

 

Svedectvo – pána Viktora

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Prosím, poraďte mi niekto, čo mám robiť, v práci mi robia veľké psychické nátlaky – takto už ďalej nevládzem. Rúcam sa niekam do priepasti, a nemá mi, kto podať pomocnú ruku. Ďakujem.

Svedectvo – pána Františka

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Tak do toho (!) pri rozpletávaní toho svinstva, s ktorým sa nechce tu prakticky nikto prplať. Nedajte sa znechutiť, zapracujte dôsledne na tom a určite sa zvýši počet Vašich priaznivcov. Budeme Vám držať palce a sledovať Vašu snahu.

 

Svedectvo – pani Vierky

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Mladá žena nastúpila do práce. Po niekoľkých týždňoch jej vedúci telefonoval o polnoci, že nechala otvorené okno. Mala vysokoškolské vzdelanie a jediné čo mala na práci, mala kupovať toaletný papier. Po istom čase dostala depresie a ostatní kolegovia sa sťažovali, že si zobrala dovolenku alebo neplatené voľno. Ale prečo? Situáciu na pracovisku už nemohla vydržať. Nočné telefonáty sa opakovali. Nastal pre ňu psychický mor. Po úmrtí starej mamy jej šéf odmietol podpísať dovolenku. Do práce chodila s veľkou neistotou, nikdy nevedela, čo ju čaká, prísun informácií jej kolegovia zastavili a takmer všetci sa predháňali v tom, kto jej urobí väčšiu zlomyseľnosť. Posadili ju za počítač s programom ktorému sami nerozumeli, a povedali, že ak sa pomýli čo len v jednom čísle, všade budú chyby. Mladej žene sa telo sa začalo brániť, nemohla v noci spávať. Keď ju lekár uznal práceneschopnou, čo oznámila na pracovisku v neskorých nočných hodinách jej zvonil telefón, že urobila v práci veľa chýb. Dostaviť do zamestnania ju stálo mnoho síl a stále čakala, že ten zlý sen jedného dňa skončí (pozn. po ukončení práceneschopnosti mladá žena podala výpoveď).

 

Svedectvo – pani Lívie

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva. Príjemne ma prekvapilo, keď som vďaka náhode zistila, že existuje tákéto združenie. Pracujem v jednej veľkej banke a stala som sa terčom bossingu. Tri mesiace som bola práceneschopná, prvý krát v živote som bola nútená podrobiť sa terapiám psychiatra a psychológa. Dokonca som to riešila s právnikmi, ale iba na poradenskej úrovni.Po troch mesiacoch som sa rozhodla vrátiť do práce, môj nadriadený si myslel, že sa utopím v práci , ale ja som všetko zvládla a on teraz robí všetko preto, aby ma doslova dokopal k tomu, aby som sama dala výpoveď. Tak som to začala riešiť s našou odborovou organizáciou, sama neviem ako sa to skončí.

 

Svedectvo – pána Martina

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva.

Aj ja  som si myslel, že som smoliar, ale mal som a mám obdobné problémy v práci. Jedná sa o súkromnú firmu so štátnou podporou, pracujem v regióne, kde je vysoká nezamestnanosť. a tento fakt ešte viac podporuje fenomén psychošikany.

 

 

Svedectvo – pani  Martiny

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva.

Len pred chvíľou som sa dozvedela o vašej organizácii. Je dobre, že niečo také na Slovensku funguje. Ja sama som bola obeťou a nie v jednom zamestnaní, ale myslela som si, že som len neschopný smoliar. Aj keď som niekde vnútri cítila, že to nie je tak, a že sa na mňa vyvíja psychoteror, nevedela som sa brániť. Dlhodobý tlak prerástol v chorobu, počas ktorej som sa rozhodla radšej dať výpoveď a byť radšej na úrade práce evidovaná ako „flákač, ktorému sa nechce pracovať“, ale aspoň som mala pokoj. Len potom som si ťažko hľadala prácu. Mala som psychické problémy a na otázku: “Prečo ste odišli z predchádzajúceho zamestnania?“ som nikdy nevedela odpovedať. A klamať tiež neviem. Bez práce som bola takmer 5 rokov. Máte pravdu, o probléme treba hovoriť, treba ho vykričať do sveta.

 

Svedectvo – pani  Moniky

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva.

Pracovala som v Materskej škole ako hospodárka školy. V tejto MŠ „šéfka“ šikanovala celý kolektív, nielen mňa. Ale najviac som to aj tak schytala ja, pretože som mala kanceláriu oproti jej a bola som podľa jej slov jej pravou rukou. Tak sa doslova a do písmena na mne vozila celých 5 rokov. Neraz som jej to aj povedala. Vtedy bol kľud pár dní a potom to začínalo od znova a stále dookola. Čo sa týka šéfkinej odbornej pedagogickej činnosti, tak nemôžem na ňu nič povedať, naozaj bola odborníčkou na svojom mieste. Vďaka známostiam vedela pre škôlku vybaviť takmer všetko čo si zaumienila, ale dosť často sa tými svojimi známosťami aj vyhrážala svojim zamestnancom, že nech sa nikto proti nej neopováži niečo napísať, povedať, sťažovať, lebo im „osladí“ život. Neraz, keď od nás odchádzala nejaká učiteľka preč, a pani riaditeľka zistila, že kam, tak volala na to pracovisko a na plnú hubu referovala, že aká je tá učiteľka neschopná a že nech si na ňu dávajú pozor. Keď som ju upozornila, že to sa nerobí a môže to byť trestné, tak mi odpovedala, že nech sa do toho nestarám, že ona má také známosti že zničí koho chce a kedy chce.

Teraz k šikane mojej osoby: Obviňovala ma, že chodím po škôlke, a počúvam za dverami, že o čom sa učiteľky s riaditeľkou rozprávajú. Dávala mi časovo nesplniteľné úlohy s dodatkom, že nech sa neopovážim odísť skôr z pracoviska a že ak to bude treba, tak nech aj spím v škôlke ale do rána nech je to urobené. Málokedy bola s mojou prácou spokojná. Väčšinou nie a nezabudla o tom referovať celý kolektív. V mojej pracovnej povinnosti bolo aj kontrolovať čistotu pracoviska, že ako pracujú upratovačky. Neraz im prikázala že nech chodia za mnou či naozaj dôkladne robím kontrolu čistoty a či náhodou niekde nepočúvam za dverami.

Tiež mi pridelila služobný mobil, samozrejme bez kreditu. Dalo sa na neho len volať, ja som musela dodávateľom volať z môjho osobného telefónu. Až keď som bola vo výpovednej lehote, tak mi „láskavo“ vybavila kredit na ten služobný telefón vo výške 3,50 eur na mesiac, čo samozrejme nestačilo, takže zasa som musela používať svoj osobný mobil. Z pevnej linky sa volalo len na pevnú linku a zakaždým stála šéfka pri mne, lebo chcela počuť ako telefonujem, čo rozprávam, ako to druhej strane podávam, a keď sa jej to nepáčilo, tak mi vytrhla slúchadko z ruky a vybavovala všetko ona a samozrejme na konci dodala, že pani hospodárku ani nenaučili ako sa má správne telefonovať a všetko musí za ňu robiť riaditeľka a že nechápe za čo si potom pani hospodárka zaslúži plat. A k telefónu ešte dodatok: To, že ma kontrolovala telefonicky v práci, a dokonca aj doma po práci, cez víkendy a na dovolenkách tak na to sa nedá do smrti zabudnúť. V práci to robila tak, že si zašla do kancelárie k vedúcej školskej jedálne a odtiaľ mi telefonicky – mobilom dávala príkazy že čo mám okamžite robiť. A keď som bola náhodou na WC tak mi vrešťala do telefónu, že nemám čo chodiť na WC ale čakať ako pes pri telefóne a zdvíhať. Tak som nosila mobil aj na WC aby náhodou pani riaditeľka nedostala histerický záchvat, že jej naschvál nedvíham mobil. Doma cez víkendy a v čase dovoleniek som pravidelne mala od nej budíček už o 7,15 hod., kde mi oznamovala že je celá šťastná, že konečne jej dcéra má psíka a ako sa z neho teší, a pod.. Ďalej ma ohovárala ako sa obliekam, aký mám účes, čo som povedala, aké mám na nohách topánky, že som falošná, protivná. Vždy si na mňa niečo našla. To, že mi dávala kadejaké kárne opatrenia za hocičo čo ju napadlo tak to už som si „hádzala“ za hlavu a ani som sa tým nezaoberala. Keď som robila inventarizáciu majetku škôlky neraz vykrikovala že kam som dala nové nábytky, hračky, elektroniku. Veľakrát to vyznelo tak, že so si ich asi zobrala domov. Keď som jej ukázala že kde je ten nový nábytok, hračky, elektronika tak len lakonicky skonštatovala že „Aháááá“ a bolo vybavené. Ináč čo sa týka jej organizačných, pedagogických, riadiacich schopností, nemôžem na ňu povedať krivé slovo. Dokázala celý kolektív aj so všetkými deťmi tak zorganizovať pri akciách že klobúk dole. Len bohužial, tá jej druhá stránka bola zlá, hnusná, protivná. Ako som opisovala ona šikanovala každého na pracovisku. Mladšie učiteľky sa u nej menili ako na bežiacom páse. Načisto som sa cítila ako nejaký sluha. Odnes, počkaj na odpoveď a prines odpoveď. Ak učiteľka dlhšie písala odpoveď zavolala mi šéfka a dosť nepríjemne sa ma vypytovala že čo mi to tak dlho trvá..
Čo sa mňa týka, ja som jej veľa dovolila voči mojej osobe. Mala som povedať stop – odtiaľ potiaľ.Na začiatku sa tvárila ako moja najlepšia priateľka, hovorila mi aké plány spolu urobíme pre škôlku, ako nám bude super. A potom sa otočila proti mne. Začala zneužívať moju dobrotu, moju ochotu a začala zatajovať že by sa so mnou o niečom takom bavila. Kolektívu začala „tlačiť“ do hlavy že aká som falošnica falošná, ku každému som milá, ale za chrbtom robím každému podrazy a celému kolektívu vrážam díku do chrbta. Zakazovala kolektívu aby sa so mnou bavili, posielala ich aby ma kontrolovali že čo robím v kancelárii, či sa náhodou pracovne neulievam a všetko jej mali referovať. Ak som nepracovala podľa predstáv pani riaditeľky už bolo zle nedobre, lebo tá a tá to môže dosvedčiť, lebo ma videli…..A potom to už išlo z kopca. Mala som chuť odísť už po pol roku v práci, ale zakaždým som si nahovárala že to bude dobré, keď mala spomínané „svetlejšie“ dni tak sa s ňou dalo normálne baviť o všetkom, a pevne som dúfala že asi ju to už prešlo a bude zasa dobre ako na začiatku keď som nastúpila k nej do zamestnania. Bohužiaľ nebolo. Teraz som 3 roky nezamestnaná. Rada by som si našla prácu, ale nejako nemám šťastie, tak to riešim brigádami.

 

Svedectvo – pani Kláry

Dávam súhlas na zverejnenie tohto svedectva.

Mobbing a bossing sú vážnou hrozbou spoločnosti. Poukazujú na „nezrelosť“ našich nadriadených. Hoci každy riadiaci zamestnanec absolvuje školenie zamerané na riadiacu činnosť a zvládanie stresu , mnohokrát sú ich riadiace praktiky iné a žiaľbohu ťažko dokázateľné. K mobbingu a bossingu sa uchyľuje „nezrelý riadiaci zamestnanec“, ktorý nezvláda svoj post a z toho dôvodu si hľadá „obetného baránka“, na ktorom si dokazuje svoju „veľkosť“. Obetným baránkom zvyčajne býva zamestanec, ktorý sa rýchlo dokáže zaradiť do kolektívu a zhostiť sa svojich úloh. Preto riadiaci pracovník začína pociťovať neistotu, veď čo ak je náhodou lepší ako on? A začína prakticky dokazovať svoju nadriadenosť, ktorú mu však nikto neberie….Denne pripomína zamestnancovi, že je jeho nadriadený ….formou rôznych príkazov . Ak sa zamestnanec bráni , tak mu prečíta pracovnú náplň, v ktorej má napísané „…a plní všetky príkazy svojho nadriadeného“… Je to smutné, že sa doteraz nikto týmto problémom nezaoberal. Preto vítam založenie Občianskeho združenia a vyslovujem obrovské „ĎAKUJEM“ jej zakladateľkám.

            Svedectvá – OZ Práca a vzťahy

OZ Práca a vzťahy zbiera uvedené príbehy zamestnancov a verí v spravodlivosť, verí v spravodlivé vyriešenie problémov zamestnancov na pracoviskách tým skôr, že občania Slovenskej republiky, legitímni voliči, vo Voľbách 2012 kvalifikovali otázku násilia na pracoviskách do Národnej rady Slovenskej republiky prostredníctvom svojej zástupkyne nezávislej osobnosti poslankyne JUDr. Márie Ritomskej.

 

Každý príbeh, ktorý sme do našej Správy preniesli, by fakticky mal končiť poučením, mal by prinášať riešenie do budúcna, mal by byť predkladaný kompetentným orgánom a inštitúciám, a tie by mali

¼       sa zaujímať o vznik porušenia práv zamestnancov;

¼       zhromažďovať potrebné možné údaje o príčinách porušení práv;

¼       informovať poškodených o ich právach a realizovať práva poškodených jednotlivo, alebo spoločne s inými rovnako poškodenými;

¼       šíriť dôveru v právny systém tvorbou a aktualizáciou práv na ochranu slabých proti spoločensky silným zamestnávateľom;

¼       v tomto duchu stále mať na zreteli princíp ochrany slabšieho podľa princípu spoločného súžitia v jednej rodine.

Buďme prezieraví a múdri. Poučme sa od politík vyspelých štátov Európskej únie. Roky tolerované praktiky nespravodlivého a neetického vyháňania zamestnancov z pracovísk budú musieť skončiť aj u nás, na Slovensku. Psychický teror na pracoviskách bol  pomenovaný už dávnejšie ako mobbing, bossing, a v niektorých štátoch Európskej únie boli aktualizované právne úpravy na elimináciu uvedených spoločenských rakovín.

Skôr, ako sa tak stane aj u nás, je žiadúce vytvoriť ochranu trpiacich prenasledovaných prostredníctvom prechodných Dodatkov do Dohôd medzi zamestnávateľmi a zamestnanými.

 

Naše OZ Práca a vzťahy, ktoré sme zriadili za týmto účelom podobne ako je to           vo vyspelých krajinách Európskej únie, prináša aktuálne informácie na stránke www.pracaavztahy.sk. Na naše kontakty zbierame podnety a návrhy.

Našu činnosť považujeme za  dôležitú a uvedomujeme si našu exkluzívnu zodpovednosť tým viac, čím prázdnejšie je právne vákuum, v ktorom  mohutnie násilie na pracoviskách doslova ako sociálna rakovina.

Snažíme sa, aby právne vákuum nestíhalo brať životy a nespôsobovalo utrpenie ďalším a ďalším ľuďom. Snažíme sa vypĺňať sociálny defekt, plátať právne vákuum.

 

Nedá sa mlčať. Každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Nemôžeme sa tváriť akoby sa nič nedialo.

Žiadny zákon nemôže spôsobovať nijakú formu diskriminácie, a nemal by ju spôsobovať ani svojou nedostatočnou definíciou.

Nedostatočná definícia pojmov je v zákonoch otvorená možnosť deklinácie práva, paralelného, scestného až protikladného výkladu práva. Toto by sme mali mať pred očami, ale nie nad hlavou ako Damoklov meč. Iba tak je možné tvoriť Spravodlivosť v Zákone.

IV.  ZÁVER

V závere Správy pripomínam a zhrniem, čo by nemalo byť, a čo by malo byť Spravodlivosťou v Zákone.

Slovensko v novej ére spoločnosti po Nežnej revolúcii, je ťažko choré, trpí vážnou sociálnou rakovinou. Od prvej právnej úpravy Zákonníka práce v novej ére uplynulo viac ako 10 rokov. PVV nerieši problémy novej spoločnosti vyplývajúce z nových okolností. Choroba postkomunistického štátu vznikla skrížením starých sociálnych zvykov a nových sociálnych slobôd.

Vzniklo moderné otrokárstvo postavené na báze diktátu zisku a v štátoch bývalého komunistického bloku je už 22 rokov umocňované morálkou diktatúry kresťanského hierarchizmu, ktorá, žiaľ, posilnila „dobré obyčaje“ hierarchizmov zdedených z komunistického bloku. Je to daň za nekrvavú Nežnú revolúciu.

 

Už 22 rokov narastá početná skupina zamestnancov opisujúc svoje moderné zotročenie, a všetci unisono zviditeľňujú tento problém, žiaľ, nikto ich doteraz nevidel..

Evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani kompetentný orgán. Evidencia spoločenskej rakoviny neexistuje, ba doteraz neexistovala ani definícia problému. Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči. Je to hniloba, akú medializujú investigatívne skupiny o našom rezorte ministerstva zdravotníctva. To je aktuálny, 22 ročný stav celej našej spoločnosti.

 

Až 22 rokov sa na tento problém pozerá celé Slovensko, a doteraz ho nikto z kompetentných nechcel vidieť. Ak sa našiel občas nejaký odvážlivec, a chcel pomôcť zotročeným zamestnancom, obvykle skončil so svojou aktivitou skôr, než by dosiahol spoločensky relevantný výsledok. Pocítil rovnaké útoky ako všetci otrokárstvom poškodení občania, bol vylúčený a prenasledovaný.

 

Doterajšie prijímanie noviel Zákonníka práce smerovalo k zlepšeniu postavenia zamestnávateľa, ako sme už spomenuli. Teraz a tu nie je účelné uvádzať jednotlivé ustanovenia Zákonov ktoré znevýhodňujú zamestnancov, lebo dôležité je, pri deklarovaní  našej Správy, poskytnutie priestoru pre pochopenie príčin vzniku sociálnej rakoviny. A chceme poukázať aj na gigarozmer tohto postkomunistického fenoménu, ktorý je hrubo zvýraznený „ekonomickými tiež-príčinami“ nezamestnanosti.

 

Vyzdvihujeme nový pohľad: Problém nezamestnanosti nikto nikdy  neriešil z pohľadu psychosociálnych príčinných súvislostí.

Narastá počet nezamestnaných podávajúcich sťažnosti na zamestnávateľov. Noví a novší nezamestnaní stále viac pociťujú sociálno-právnu krivdu ktorá znásobuje ekonomickú dieru. Občania Slovenskej republiky s nádejou hľadali v novele Zákonníka práce, či sa v ňom „náhodou“ nepremietla aj otázka sociálno-právne prežívanej krivdy.

Občania Slovenskej republiky ukázali v týchto voľbách nielen, že chcú mať legálnu sociálnu politiku v našom štáte, ale ukázali aj to, že chcú riešenie sociálnej rakoviny.

 

Občania Slovenskej republiky sledujú naše kroky a podľa našich krkov si nás budú vážiť. Posledné voľby ukázali politickú zrelosť, vysokú morálku a vyspelosť, sociálno-právnu uvedomelosť slovenského voliča.

 

Riešenie otázok Správy nie je len otázka základných ľudských práv a slobôd. Nie je to ani otázka izolovaného skvalitnenia jednotlivých ľudských práv. Je to otázka riešenia oveľa zhubnejšieho fenoménu ako sme ho načrtli napr. v histórii Švédska. Sociálna rakovina sa dotýka všetkých v celej spoločnosti. A problém sa raz dotkne Vás osobne, alebo sa dotkne Vášho blízkeho, lebo Slovensko je primalé na to, aby sa niekto z nás mohol stratiť medzi problémami len tak, bez nakazenia.

 

Nakazení sme všetci: Jedni nechuťou problém riešiť, čo je závažná sociálna rakovina, alebo tí druhí sú obete rakoviny, tí sú zdeptaní rakovinou až na smrť.

 

Máme analyzovať otázku príčin narastajúcich dokonaných samovrážd(?), krivka za posledných 22 rokov hrozivo stúpa… Nikomu neprajem aby sa ocitol on, alebo niekto z jeho blízkych, v štatistickom rozptyle tejto krivky.

Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zo zamestnania bez príčiny a nevinných ľudí len tak, ako lusknutím prsta!

 

Keď si zamestnávateľ zmyslí prepustiť, tak to aj urobí a ihneď  v tej sekunde.

Nie je cieľom našej činnosti naprávať minulosť tým, že odsúdime konkrétnych poslancov, hoci nezaškodilo by niekoľko exemplárnych trestov. Ani nebudeme pripomínať chyby minulosti, hoci je nám veľmi ľúto stavu, keď zamestnanec, a tiež nezamestnaný, sa bojí ozvať, to je realita.

Vieme, že terajší Zákonník práce obsahuje ustanovenia v rozpore s ľudskými právami, ktoré sú, poznamenávam, pre všetkých občanov SR záväzné a zaručené v Ústave SR a v súvisiacich medzinárodných právnych zárukách ratifikovaných SR.

 

Vysvetliť inkriminované ustanovenia Zákonníka práce ktoré sú v rozpore s ľudskými právami nie je úlohou tejto Správy. Len poznamenávame, že antidiskriminačný zákon z pohľadu zamestnanca odporuje samotnej Ústave Slovenskej republiky, a porušuje aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo je nástrojom bohatých a silných, a zároveň je poslednou zbraňou chudobných a slabých.

Budeme rozhodovať, či upravíme Zákony tak, aby sme v našom malom Slovensku žili všetci spolu ako jedna rodina, alebo, či sa budeme pozerať na hynúcu slušnosť.

 

To sme tesne po Nežnej ešte netušili, že to takto bude, a keby to ľud vedel, tak by zlynčoval nielen komunistických predákov, ale aj následných zákonníkov čo prevzali moc po komunistoch, lebo sú to práve oni, čo zaviedli túto deviantnú deformáciu zákonodarstva ktorú sme pracovne nazvali deklinácia práv v postkomunistickom štáte.

            Chceme touto Správou vyzvať všetkých ľudí dobrej vôle: Zmeňme to!

Vybudujme si štát, v ktorom príslovečné svine nebudú mať miesto, a v ktorom slušní ľudia budú chodiť do práce s radosťou!

 

 

Bratislava, 02. apríla 2012.                          © Mária Ritomská & spol. 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *